Poviedky z pera života

Tak a je to tu zas! Manžel z vedľajšej izby zahlási akoby nič (lebo dobre vie, že sa zase rozčúlim), “no, … sme pozvaní na oslavu, čo povieš, ideme?“ Už dopredu vie, ako budem reagovať a tak šibal mi to hodí do pľacu len pár hodín pred udalosťou a k tomu z bezpečnej diaľky. Poviete si, čo je na tom divné? Vy, na mojom mieste by ste sa nesporne unúvali!

Odkedy som sa prisťahovala do tejto prímorskej oblasti a to už je nejaká doba, počúvam stále to isté: „Sme pozvaní“ na večeru, na obed, na pizzu, skrátka holdujeme obžieraniu. Buď sa ide do reštaurácie alebo sa schádzame v našich domácnostiach. Tieto obľúbené posedenia trvajú večnosť a pravdu povediac sa síce rozčúlim, ale potom ako inak pristanem na vec, aby mi zas manžel nevyčítal, že sedím len doma.

Tento krát sa chystá zábavný večer a to s kompletným menu. Ideme tam všetci z nášho okolitého susedstva, vzájomne sa tu rešpektujeme, zdravíme,….bavíme. Muž je stále v styku so svojimi druhmi z detstva a z jeho bujarej mladosti. No a je samozrejmosťou, že sa stýkajú naďalej a prizvali do spolku aj svoje manželky. Prišla som do partie ako najmladšia a posledná lebo moja druhá polovička dlho otáľala so ženbou. Napokon sa stalo nečakané, všetci z tej správy šli vyletieť z kože, a úžasne sa zabávali, ako najznámejší, najtvrdohlavejší, zarytý mládenec skočil do pasce. Mali sme dve oslavy jedná bola s rodinou, tá druhá s priateľmi, de facto v ten istý deň. Takže zo svadobného obedu, hor sa na svadobnú večeru. Na večer boli pozvaní všetci priatelia a jeho známy, prišlo ich sedemdesiatdva a asi dvadsiati prišli bez ohlásenia nečakane, nuž čo roznieslo sa hlásnou trúbou, že „Bubu“, ako ho tuná radi prezývajú sa žení.

Ako som spomínala prišla som už do zabehnutej partie. Náramne si rozumieme, teda snažím sa zapadnúť, neholdujem vareniu domácich špecialít ako oni a ani hlučnému stolovaniu. Ale snažím sa pridať ruku k dielu…. V podstate skončím vždy v blízkosti manželov, lebo medzi nimi je ohnivá debata a nikdy nie je nuda. Naše polovičky využijú príležitosť, aby sa bezpečne oddialili a úplne sa odrhnú v debate o motorkách o politike, proste všetko berú smrteľne vážne. Kdežto hospodinky sa vynachádzajú a predvádzajú, ktorá je z nich šikovnejšia. Občas sa prikmotrím aj medzi nimi, aby sa na mňa nezlostili asi ma už poznajú a zvykli si, že sa točím, ako pes okolo chvosta. A tak ma nejak vždy ospravedlnia, keď ma vidia diskutovať medzi ich polovičkami. Muži ma celkom berú, vedia, že som skôr technický kutil, rozumiem sa do počítačov a vediem s nimi rovnako vážne debaty, takže som zapadla. Ináč by som sa umorila od nudy.

Keď sa nudím, začnem vystrájať ako malé dieťa a prichytí ma manžel pritom, ako sa hniezdim na mieste, strkám mu ruku do vrecka jeho saka a hneď všetkým oznámi: „No a je to tu, moja malá, chce ísť spať!“ Všetci sa zasmejú a totálne ma však ignorujú, debaty končia aj o druhej v noci, teda po výdatnej večeri. Stolovanie prebieha asi tak, že kde si mám sadnúť mi bude dodatočne určené, máme totiž medzi nami organizačný typ a veľmi si na to potrpí. Len ešte občas sa nechápavo spýtam, „kde si to mám sadnúť?” Manželia na jednu stranu, manželky na druhú, zásady platia aj pri zraze v reštaurácií! Tak nejak sme zapadli a necháme sa všetci komandovať. Keď sme už všetci za stolom, prvé čo mi padne do mysle, vlastne sa zhrozím pohľadu na nás, lebo si uvedomím, ako sme všetky guľatučké, usmiate, mnohé z nás aj nízkej postavy. Vždy pri našich stretnutiach prepadnem panike a dušujem sa schudnúť. Totiž každá ukladáme zásoby ako medveď, ktorý sa chystá na niekoľkoročný zimný spánok. Muži naše problémy nemajú a netrápia sa ani s celulitídou, teda pravdu povediac nie sú ani takí guľatučkí, a tiež nie sú takí usmievaví.

Tak už mám za sebou moje hysterické vyčíňanie, ak si pamätáte, práve mi manžel oznámil, že ideme na oslavu. Keď sa vykričím, začnem rýchlo rozmýšľať, čo na seba. Tunajšie ženské sa predbiehajú ako si dajú zaležať byť „pekné“. Každá (okrem mňa) nabehne ku kaderníčke, ja teda nie beriem to všetko s rezervou. Okrem toho, musí byť vždy nová blúzka alebo tak nejak a tiež na to kašlem zvysoka. Ja som stará škola, od mlada som naučená, že novú vec a oblečenie na slávnosti vždy hneď prezlečiem a dávam na bok a hľadím ich udržovať, aby sa čo najdlhšie zachovali. A hlavne aj preto, že pekné a kvalitné veci nie sú z lacného kraja.

Moja polovička ma už pozná a vie že neholdujem zbytočnému pretekaniu sa v móde a skôr nosím športové a domáce oblečenie. Veľmi rád by sa ukázal, že aj jeho manželka vie byť na výslní, lenže ja jeho druhá polovička, nejak neholdujem (teda podľa mňa) tejto prízemnej zábave. Ale páčil sa mi jeho nedávny výrok, „ ááá……čosi berieš na seba?“ „Vieš tie ženské chodia nahodené aj na trh, ako keby šli na ples.“ Premohla som úškrn na tvári, ako sa len trápi, kvôli mne a mojej tvrdohlavosti!

Keď idem ráno na trh ledabolo si prečešem vlasy, upravím ich do gumičky, vezmem bicykel a už letím ako o preteky, sedem kilometríkov tam a späť. Na vonkajšiu estetiku zvysoka kašlem, dávam prednosť dôležitejším hodnotám. Zastavím sa na občerstvenie a som nádherne celá spotená, hlavne v lete. A keď stretnem známych, zvykom je privítať sa a pozdraviť dvojitým bozkom na líce, len sucho dodám, som spotená…… sorry. Vždy mi dôjde v zápätí, ako sú radi, že som ich uchránila od lepkavého, spoteného bozku no stáva sa, že nie vždy si dajú povedať a ma objímu ako sa patrí.

Keď ideme na zábavu, neviem sa vynadívať na roj žien, mladých, či už v zachovalých rokoch a ani tie najstaršie sa nedajú zahanbiť v ničom. Je to svetová módna prehliadka vysokých podpätkov, štýlového oblečenia, tie mladé predvádzajú odhalené chrbáty a pekné nohy. Tie iné, bacuľatejšie a staršie dávajú na známosť hrdo svoje nové blúzky, staro – nové účesy od kaderníka, no proste upravené tip – top, bez toho by sa zábava ani nezačala. Naši páni, tí sa dajú bokom alebo občas hodia do pľacu zábavné hlody, aby nejak uhasili to napätie medzi seňoritami. Je nad slnko jasné a samozrejmé, že sme my ženy, čo poriadne skontrolujeme, ktorá má čo nové a ktorá zase nebola u kaderníka, teda to patri mne a ešte jednej podobnej mne!

Konečne sa všetci usadíme a pochvaľujeme si muziku, teda naša partia sa poväčšine z miesta nehne, akoby sme si to dali za záväzok. My manželky hneď hodíme do pľacu, ako sme hladné, totiž snažíme sa v ten deň nejesť, aby sme neboli plné a zvládli večeru ako sa patrí. Medzitým prinesú predjedlo, ochutnávame z výberu vín a obložených mís, pozostávajúce s rozmanitých druhov salám a syrov. Na rade sú dva chody prvých jedál, teda buď sú to cestoviny, torteliny alebo lasagne. Ja začínam pomaly fučať a je mi jedno, či ma niekto vidí, keď si idem rozopnúť gombík na nohaviciach. Niekto si ma všimol a začnú sa všetci smiať a povzbudzujú ma, že aj oni sú na tom rovnako. Mne ale do smiechu a prevraciam oči, teraz už asi chápete prečo tak nerada chodím na tieto zábavy.

Nejaký čas trvá a prinesú hlavný chod, pečené zemiačiky, gratinovaná a plnená zelenina, šalátik. Máme ešte pred sebou výber grilovaného rozličného mäska a „tagliata“, rozumej delikátné plátky chudej hovädzinky. Páči sa mi, že nikto pri stolovaní sa neokúňa a nerobí drahoty s tým, že buď sa hanbí alebo niekto povie zvyknuté: „Hmhm….držím diétu!“ Naopak všetci sa tu tešia a vyprázdňujú prinesené jedlá, nielenže sa tu nehľadí do cudzieho taniera, ale jeme s náramnou chuťou a rýchlosťou. Len u mňa je problém, že keď sa zúčastním týchto ceremónií, týždeň sa z toho neviem dostať, pripadám si ako slon, ťažko sa potácam a trávim.

Pozeráme naokolo a hovoríme si: „Už bolo všetko?“ Niekto víťazoslávne zahlási, „už len torta a káva!“ Hurááá, zvládli sme to na jednotku! Niekto z mužov sa ešte starostlivo spýta, či som dobre jedla, odpoveďou mu bola moja skrivená mimika tváre, lenže jeho úmysel bol úprimný. Už nevnímam dávno ani hudbu a len občas hodím zrak na tých čo tancujú. Pridať sa k nim? Ani náhodou! Pripadám si ťažkopádna a ručím za to, že v momentálnej situácií a s rozopnutými nohavicami to nie je dobrý nápad. Naše drahé polovičky sa už dávno vytratili od stola na fajčiarsku prestávku a užívajú si voľnosti, ako inak než klebetením, už dávno som si všimla, že za ženskými v tejto disciplíne nezaostávajú.

Konečne sme doma a je ešte skoro na vstávanie, spočítam si všetky neduhy, čo ma trápia. Nielenže mám stvrdnutý zadok od sedenia, nafúknuté brucho, pocit na zvracanie, tiež sa márne pokúšam zaspať. Občas sa budím s pocitom, že chcem explodovať, ako sopka, ale práve sa mi upchal každý otvor a tak namiesto výbuchu, zhasnem a stvrdne vo mne už len vyhasnutá láva. Konečne je ráno, zobúdzam sa do normálneho dňa a snažím sa zabudnúť na to, ako pomaly trávim to „vyhodenie si z kopýtka.“

Prešlo pár dní a zrazu registrujem ako môj manžel mi nesmelo niečo hovorí, odpoveďou mu bolo, že som na neho vypleštila oči, myslím že sa ma zľakol. Uhádli ste, sme zase pozvaní! Veď predsa si nemôžeme dovoliť blamáž a chýbať?