Toto rozprávanie je z doby socialistického rozkvetu na sklonku sedemdesiatich rokov, kde dej sa odohráva v malej, ale za to ľúbeznej dedinke na Záhorí. Doba bola príznačná tým, že sme žili pokojne a nerušene v rámci kolektívneho idylkového spolunažívania, ktoré z času na čas bolo narušené takým nepodarkom, ako bol Matúš.
Mala som v tom čase blažených desať rokov a cez školské prázdniny som navštevovala často babičku, bývala len necelý km od nás, kým moja rodina sídlila v paneláku o čosi vyššie na kopci. U nej som sa nikdy nenudila v lete sedávala pod košatým orechom pred domom aj so susedkami, klebetili a pozorovali ruch na ceste. Vtedy ešte neexistovala diaľnica a nie zriedka sa popri nás zastavil diaľkový autobus s českými turistami so žiadosťou osviežiť sa z horúčavy. A keď videli, že babička im ponúka vodu zo studne, priam znova ožili!
Jedného letného dňa zídem z kopca k babičke a nájdem celé príbuzenstvo pokope v bujarej nálade, boli nadšení novým nápadníkom tety Zdenky, ako som neskôr pochopila. Evidovala na svojom konte už jedno nevydarené manželstvo a Matúš sa tak náramne všetkým páčil, teda hlavne ženám. Nečakane pricestovali aj dve ďalšie tety z Bratislavy, aby si nenechali ujsť príležitosť spoznať toho fešáka. Aj babičke sa páčil a aj mame,…. teda predpokladám podľa toho, že boli stále vysmiate. Či bol fakt taký pekný? Neviem! Bol dosť vysoký, výrazne chudý, mal čierne zvlnené vlasy siahajúce po plecia, ktoré by mu mohla závidieť nejedna ženská, výrazne dlhší nos a nohavice móda – alias plachťáky. Na môj vkus bol moc nosatý e nechápala som prečo je okolo neho taká sláva, ale asi na vtedajšiu dobu bol fakt švihák – „lámač to ženských sŕdc“. Vyzeral ako keby vypadol z oka Huggymu z filmu „Starsky and Hutch“.
Debata sa zrazu zvrtne a Matúš sa chvasce, že je expert v chytaní holubov a hneď si získal pozornosť u môjho menšieho brata Viktora. A ako keby nestačilo ponúkol sa milý expert na holuby, že našim hospodinkám zabezpečí chrumkavý obed. A už nikto z prítomných z neho nespustil zrak, de facto sa rozhodol konať! Ja a brat sme stáli nehybne, až sme sa báli dýchať bo muselo byť úplné ticho, aby náš obed sadol na návnadu.
Pasca na holuby spočívala z plechovej vaničky, ktorá sa voľakedy používala na kúpanie, než sa postavila kúpeľňa. Matúš ešte potreboval len nepotrebný kus tehly, ktorý použil ako podstavec pod plechovú vaničku, obrátenú dolu dnom a dlhý špagát. Potom už len bolo nevyhnutné dať pod úzky otvor vaničky zopár omrviniek chleba a zatiahnuť v hodnom okamihu za koniec povrazu a holub je náš! Jednoduché, nie?!
Nemáte poňatie, ako vyzeral tento deň až do neskorého poobedia, občas dospelí majú nápady ani malé deti a nenašiel sa nikto z nich, čo by im túto koninu vyhovoril. Čas plynul, ale holubom sa do pasce neráčilo, ženy sa prestali usmievať lebo nastal čas obedu a asi začali prichádzať k rozumu. Náš švihák prestal byť veľkým mágom dňa a tiež mal zamračené čelo aj on, iste riadne vyhladol! Po veľmi, ale veľmi dlhej dobe aj napätia nervov, dospelákom ubúdala trpezlivosť, ale za nič na svete nechceli uraziť tak vzácneho hosťa. My deti sme mali stále zákaz hýbať sa, pre istotu!
Matúš nestrácal sebavedomie a uistil nás, že holuby chytí, ale musíme pozhovieť kým priletia, to on predsa nemôže predurčiť! Ach tie tvory nevypočítateľné… Razom je počuť dunivý rachot, to zaklapla pasca s holubom a až vtedy sme od ľaku zmeraveli, to taký hluk narobila tá plechová vanička na betónovom chodníku. Chudák holub, ten ale dopadol! Ženy zajasali a Matúš žiaril spokojnosťou. Náhle sa rozčúli moja mama a znechutene povie: “Ná šak tam není nic masa, z teho bude len polévka“! Konečne sme sa utešili skvelou maminou polievkou, ale už si nepamätám, čím sme kompenzovali slinu po pečených holuboch.
Deň sa schýlil k záveru ibaže som nemala ani najmenšej potuchy, že bude mať ešte trpkú dohru. Nápadník tety Zdenky nelenil a omotal si okolo prsta môjho menšieho súrodenca „Viktora“, iné východisko nemal lebo v dome u babičky peniaze nenašiel a tak sme prišli na radu my, čo žijeme v paneláku. Viktor vzal naše peniaze odložené na nákup a náhlil sa za tým darebákom – lámačom ženských sŕdc. A ten veru nečakal a vyparil sa ako hmla zo života Zdenky. Neskôr o ňom prišla zvesť, že napokon predsa len obdržal nedobrovoľný, prechodný pobyt v chládku.
Ako inak, všetka vina padla na hlavu malého Viktora. Tie bezhlavé ženské si za nič na svete nepripustili svoj podiel viny ani čo sa vojde za necht! Leto nijako ešte nekončilo a babička mňa a brata vzala na púť do Mariánky pri Bratislave. V autobuse sa tlačilo plno starších žien, dobre sa už poznajúc medzi sebou. Zišlo sa nás neúrekom aj z našej viesky a nechýbali aj tetky z nášho ďalekého príbuzenstva.
Vydali sme sa po strmej ceste po označených krížových staniciach, nič netušiac čo sa bude diať. Dostali sme až na koniec krížovej cesty a zastavili sme sa pred ukrižovaným spasiteľom. Na príkaz babičky si musel Viktor pred všetkými prítomnými pokľaknúť a prisahať, že nikdy viac nebude kradnúť! Obliala ma horkosť a zároveň zlosť na bytosť, ktorú som zbožňovala, a tiež som sa šla prepadnúť od hanby pred všetkými tamtými ženami. Pred odjazdom sme sa zastavili v bufete, ale mne nič nechutilo. Mala som po nálade a už zo mňa nebola tá istá vnučka, ak to vôbec moja babička spozorovala! A pravdepodobne si nerobila starosti ani o malého Viktora….
Súdobá generácia sa snaží vyhýbať chybám, ktoré nám tak prekážali u našich rodičov, prarodičov. Ale keď tak uvažujem, nič by som nemenila ani na dobe, ani na ľuďoch, v ktorej sa príbeh odohráva.
Celá debata | RSS tejto debaty