„Ach jaj, predošlú sobotu som sa prebudila do nového rána mysliac si, že je de facto piatok“…
Viac-menej mi to dal najavo môj manžel, už keď som bola v posteli. Vidiac, že som celý deň pomýlená, vnímala som ho tak ledabolo, unavená priam na smrť. V podstate stál vo dverách a nemohol tomu uveriť, že takmer celý deň som dokázala byť úplne mimo. Veď som tá, čo má plynulý chod domácnosti a jeho členov pod drobnohľadom!
Čo bolo bolo terasky aj mne už tiahne na okrúhlych „päťdesiat“!
Zopár ráz som sa nachytala pri tom, že čím častejšie upratujem tým si neviem potom spomenúť, kde som hľadanú vec odložila. Poznáte ten pocit, keď sa vyberiete pre niečo čo nevyhnutne potrebujete a v polovičke cesty sa zastavíte lebo neviete prečo a kam idete?!
Stáva sa mi to najmä v tom čase, keď jedným hmatom chcem zabiť „ sedem múch“!
Varím, periem, vešiam prádlo, umývam dlážku, potom ešte dozerám na deväťdesiattri ročnú svokru a ešte k tomu mám manžela čo si sám neurobí ani len tú kávu! Mám pocit, že za mojim chrbtom sa na mňa prísne pozerá manžel a v tichosti mi zazlieva, že sa nepodobám na tú pravú taliansku „žienku domácu“…
Talianky-supermanky vždy ako zo škatuľky, nikdy ich neuvidíš nenašminkované, nechýbajú nikdy u kaderníka ani keby na chleba nebolo. Vždy majú úsmev na tvári a svätú trpezlivosť s ich dosť často rozmaznanými deťmi, nikdy sa nesťažujú, hovoria viacmenej, ako sa hovorí „iba o počasí“… V spoločnosti sa neukážu dvakrát v tej istej blúzke, proste „barbie“ na tunajší spôsob.
V minulosti bolo pravidlom a tak nejak dané, že žena vedie domácnosť, dedičstvo ktoré ešte ďalej pretrváva v mnohých regiónoch, menších mestách a nielen na juhu. Vyhovovalo to tak aj štátu a ten to bral ako úplne ordinárnu samozrejmosť. Nehovoriac o tom, že okolie škaredo hľadelo na muža dotyčnej, že pracuje a doberali si ho, že mu zabieha, totiž iný dôvod prečo „žena“ by chcela pracovať nevideli.
Žiaľ aj dnes pokrivkáva ich sociálny systém a po vstupe do EÚ sa situácia zhoršila. Zákony sú ledabolé tiež naschvál aj deravé a iba tak na oko zaplátané. Nijako sa nezmenili osudy žien čo nikdy nepracovali a nespadajú ešte pod dôchodcovský vek alebo majú k nemu ešte veľmi ďaleko. Vlastne sa mnohé zachránili, že dostali penziu ešte predtým než zmenili dôchodkové normy podla požiadaviek EÚ. (Moja svokra dostáva penziu 550€ a nikdy nepracovala a nebola jediná).
Pri obnove dokladu totožnosti mi suverénne vpísali do kolónky profesia „žena v domácnosti“. Ak by som razantne trvala na tom, že som nezamestnaná a vlastne už mi povedali na plnú paru, „že som na ťarchu manžela“. A keď budeš naďalej trvať na tom, že je to nespravodlivosť, ľahko si zistia, že v tvojej v domácnosti je aj poberateľ starobného dôchodku a tým prevyšuješ priemer.
Štátny aparát nikdy nerátal a naďalej nepočíta do súčtu nezamestnaných práve tieto „ženy v domácnosti“, a momentálne tomu nikto ani zo strany vlády nevenuje pozornosť. Nárok na penziu nie je už tak k dispozícii, ako býval a práve pre tieto ženy to bude nedostupná pevnosť!
Aby dotyčné naskočili do programu nezamestnaných, potrebujú mať aspoň odrobené tri roky v kuse a vďaka tomu aj na určitý (krátky) čas aj podporu v nezamestnanosti. V našej oblasti je žiaľ úbohá ponuka pracovných príležitostí a viacmenej je to aj s príležitostnou prácou (morské letoviská) len s obmedzeným dobou. A asi nebudete prekvapení, že zamestnávatelia chcú hlavne študentov a mladých do 25 rokov, keďže z toho majú rôzne výhody.
Bývam na vidieku a tuná na mojom okolí nie je nikomu čudné, že nepracujem… Naopak ak by som len načrtla, že mám v úmysle nájsť si prácu aj oni surovo nadhodia, že pracuje môj muž a svokra má dôchodok. Tak radšej čuším! Ale inak sú všetci obzvlášť milí a pomaly si už po dvanástich rokoch aj zvykám…
Celá debata | RSS tejto debaty