U nás doma taká obyčaj, že dostávam kedy – tedy pucung od môjho chlapa: „Vraj mám stále strhanú, namosúrenú tvár“! S podobným napomenutím prišla aj švagriná a pridala tiež prospešnú radu, aby som si vraj zadovážila nejaké tie antidepresíva.
Škoda, že nevidíte, ako sa škodoradostne smejem! Hold už dávno nie som mladica a pribudlo nejaké to kilo naviac, nejaké tie vrásky pod hŕbou nekončiacich sa problémov…. A k tomu keď pridám nalomené zdravie, proste povedané, „ áno, zmenila som sa“! Ale som len ja, čo som sa zmenila povahovo a fyzicky?
Môj manžel, odkedy máme nejaký ten rok po svadbe je všade inde brilantný, len nie doma. Žartovať s ním je priam nemiestne, nikdy nemá náladu. Načať nejakú tému alebo nedajbože vybaliť na neho problém „z našej kuchyne“, vyletí ako z kože. Vlastne, ako keby čakal kedy otvorím ústa!
Potom sa nakoniec predsa len ujmem situácie „ja“ a explodujem! Vinná som však predovšetkým tým, lebo nechápem jeho pracovnú vyťaženosť, a únavu. A ako jeho polovička by som mala mať po ruke vždy nevysychajúcu trpezlivosť! Obzvlášť vtedy, keď sa vracia každý večer akože neskoro z práce, teda okrem utorka lebo v tunajšej krčme majú vtedy voľný deň.
Moja švagriná a to ju poznám dosť dlho, či veríte alebo nie, len zriedka sa usmeje. Jej prísny a odmeraný výzor zďaleka každému napovie, že keď si niečo voči nej dovolí, tak mu to natrie. Niet divu, že čelí mnohým nedorozumeniam v rámci medzi – susedských vzťahov a našli sa aj jedinci, čo sa jej vyhrážali súdnym tribunálom. Zahryzla sa aj do viacerých našich susedov a preto som jej dala tajnú prezývku „rotvajler“.
V minulosti som sa na nesympatickú švagrinú sťažovala mojej svokre, že proste robí neplechu a z jej priam policajného správania ma bolieval žalúdok. Zistila som, že v podstate nerobí nič zlé a že ona má proste iba taký charakter. Hneď mi síce nebolo jasné, že so svokrou šijú všetci čerti a všetko čo som jej zverila, vytárala zmienenej dotyčnej. Už som zmúdrela, ale predtým som najprv vychytala nejaké tie údery pod pás!
Švagriná sa zmenila, musela! Pred nejakým časom jej zlyhalo srdce, zázrakom prežila a musí si dávať veľký pozor na stres a akúkoľvek záťaž, každý deň totiž riskuje, čaká v rade na transplantáciu srdca… Našli sme si k sebe cestu a svokre týmto odišlo špásovanie „na mačku a myš“!
Patrila som do klubu tých, čo dávajú prednosť spolunažívať s ostatnými bez hádok a intríg. A ak som natrafila na zlé prostredie, proste som odišla. Lenže v rodinnom krbe sa to nedá, viažu ťa city, povinnosti, česť, príbuzenstvo. A tak sa stáva a dosť často, že vždy niekto akceptuje rolu obetného baránka s vedomím, že si berie na plecia viac, ako unesie. Často sa však dusí pod toľkou ťarchou a kradmo čaká na malú útechu v podobe občasného povzbudenia, nežného bozku alebo nepatrného úsmevu.
S každým pribúdajúcim dňom sa boríme s priam neprekonateľnými prekážkami a neraz neexistuje pojem „nemožné“! Každé znechutenie, neistota, zaváhanie a strach miznú s každodenným ranným prebudením. Neviem sa dopočítať koľkokrát som riadila domácnosť aj s horúčkou, po operácií, alebo keď mi bolo ťažko na duši, ukradomky som ronila slzy a navonok som sa tvárila akoby nič.
Hojne sa mi stáva, že sa mi zdôverujú moji známi so svojimi strasťami, či už s partnerom alebo s deťmi, ako aj s ťažkosťami vyžiť z príjmu, uhradiť všetky šeky. Niet divu, veď nie nadarmo sa hovorí, že „láska ide cez žalúdok“! A kade sa pohnem počúvam samé lamentovanie nad prehnanou drahotou, zdierajúcou vládou.
Nedávno sa mi sa sťažovala jedna nespokojná mamina troch adolescentov, že jej vôbec nepomáhajú a na všetko čakajú až im pripraví rovno pod nos. Div že sa ich nebojí, ako jej agresívne odvrknú. Chúďa, od rána do večera je v práci vo fabrike, ale oni vidia len svoje záujmy.
Minule sme boli na oslave narodenín u našich susedov. Ich desaťročná dcéra to poriadne natrela rodičom a hystericky vrieskala pred všetkými hosťami, ako si dovolili urobiť tak lacnú a nudnú oslavu! Od ľaku som zabudla zatvoriť ústa, tak strašne jačala…..
Moja ďalšia priateľka má zase manžela barmana, problém väzí v tom, že rád popíja, aj so svojimi klientmi a nad ránom príde nielenže podnapitý, ale je ešte agresívny. Jeho tri deti sú už skoro dospelé a prekvapilo ho, keď mu dcéra riadne naložila do duše! Dobrotu však sekal len pár dní…
Po viacerých rokoch som navštívila moju tetu v Bratislave a ako je pri takýchto stretnutiach zvykom vytiahla album fotografií „zo starých dávnych čias“. Pozerala som si všetky tie fotografie, brala som ich do rúk ako nesmierne vzácnu relikviu, mnohé tváre už medzi nami nie sú. Zrazu som si uvedomila ako tí ľudia boli na tých fotografiách šťastní, priam bezstarostní!
Ale to bol iný vek, iné myslenie, iné rodinné hodnoty?! A ja som si vždy myslela o onej dobe aj o ľuďoch čo v nej žili, že boli zastaralí, nemoderní. Ak by som mala možnosť vrátiť sa do onej doby, neotáľala by som!
Celá debata | RSS tejto debaty