Poviedky z pera života

Na sklonku leta v roku „1992“ sa odohral príbeh mladunkej Beáty ktorá sa chystala s laickou misijnou komunitou do Ruska, no osud jej zamiešal životné karty úplne inak. Páter Ján v jedno ráno po súkromnej svätej omši jej navrhne: „Čo robíš, nechceš ísť do Talianska?“ Neverila vlastným ušiam že hovorí, „Áno, super!“ Páter Ján jej povedal k celej veci len toto: „Stačí ti táto adresa a tam sa už o teba postarajú“, ako to býva v ich kruhoch dôverovať slepo Božej prozreteľnosti. Jedna z misijných sestier ju odprevadila do Innsbrucku a odtiaľ už sama cestovala do Milána. Nič netušiac sedí v rýchliku a  stíska lístok s adresou kam sa má dostaviť, pre prípad že by sa stratila a v peňaženke má iba nejaké drobné. Pri hraničnej kontrole ju čakalo nemilé prekvapenie bola nemilosrdne vytiahnutá von z vlaku pohraničnou kontrolou a dopravená do kancelárie náčelníka talianskej hraničnej polície. Totiž nemala najmenšieho tušenia že sa stala podozrivou keď celé jej imanie bol cestovný lístok a hŕstka drobných, aby to nechali  plávať. Náčelník a Beáta sa na seba bezradne dívali, podala mu lístok  a v duchu dúfala že sa skontaktujú s dotyčnými na tej adrese. Náčelník však reagoval úplne inak ako očakávali jeho podriadení a dosť aj zostali zaskočení, ale nič nenamietali proti. Priam zakričal: „Si katolíčka, tak choď!“ Mala obrovské šťastie že ju nechali pokračovať v ceste a ešte väčšie že vlak ráčil pozhovieť na ňu aj vďaka rýchlemu vybaveniu. Vďaka tomu malému papieriku predišla mnohým ťažkostiam lenže nohy sa jej aj tak ešte podlamovali v kolenách a celá tá situácia na hraniciach ju vyviedla z miery.

V Miláne sa náhlila nájsť správne nástupište na osobný vlak. Vedela trochu po nemecky ale to jej nebolo nič platné ako už zistila aj v rýchliku. Keď sa osmelila niekoho osloviť, tí priam bežali ako sa náhlili svojou cestou. Našťastie sa zorientovala a informácie ktoré potrebovala rýchlo našla na mape. Priam sa zrútila  na lavičku a konečne sa jej vyjasnilo v hlave, pochopila akú koninu vyviedla. Dala sa ticho do plaču….. Takmer hodinovú cestu stáli pri každej vŕbe, sledovala nadpisy zástaviek, pečlivo si ich vypísala z plánu na stanovišti. Konečne Desenzano del Garda! Nestačí sa ani poriadne rozhliadnuť keď už pri nej stoja dvaja kňazi a kričia jej meno! Od prekvapenia nedokáže so seba vydať ani slovko, tak len kývla na súhlas. Nečakajú na jej prikývnutie a už jej berú z rúk batožinu. Beáta vôbec nevníma že sa už vezie  v aute, jej myseľ pracuje na plné obrátky. Hneď ako dorazili na miesto zaviedli ju do kancelárie, to už páter Ján celý ustarostený čakal na telefónnej linke. Beáta mu vyrozprávala nepríjemný zážitok na hranici, ako bolo v jeho povahe len smial a potom zas a zas dodal: „O všetko tu budeš mať postarané, nič sa netráp a keď budeš niečo potrebovať kňazi so semináru mi dajú vedieť!“ Konečne si začala všímať kde sa vlastne nachádza. Bol to veľkolepý kaštieľ s priestormi na prednášky a s mnohými ubytovacími blokmi rozdelených pre rehoľníkov a verejnosť. Okolo kaštieľa bolo niekoľko blokov zelene, obrovská záhrada s rôznymi súsošiami a s peknou plážou pri obrovskom jazere.

Keďže prišla vlastne o deň skôr zoznámila sa len s malou skupinkou ľudí. Na izbe boli zatiaľ dve a náramne si rozumeli aj napriek jazykovej bariére. Ono to vlastne bol seminár katolíckej mládeže, ktorý sa tu každoročne konal a zúčastňovali sa ho tí ľudia ktorí sa rozhodovali pre rehoľnícke, kňazské alebo misijné povolanie. Beáta si vydýchla, bola na správnom mieste a ďakovala Bohu za túto príležitosť! Jej spolubývajúca sa volala Marisa bola to Talianka a všetkých naokolo poznala takže sa ňou nechala viesť. Šli pomáhať do kuchyne a pozorovala ako sa tam všetci bavia, smiala spolu s nimi aj keď ničomu nerozumela. V Obrovskej jedálni sa dali dokopy ešte s dvomi španielmi, ktorí tiež dorazili skôr. Beáta sa cítila ako znovuzrodená a jeden z dvojice španielov sa do nej aj zahľadel. Na druhý deň poprichádzali už všetci zainteresovaní, väčšinou to boli Taliani, Španieli, zopár Nemcov, skupinka z Ameriky, z Maďarska, dvaja Poliaci a na veľké potešenie Beáty aj jedna Slovenka. Eva pochádzala zo Žiliny a venovala sa už nejakú dobu laickej činnosti. Bola na návšteve už v niekoľkých reholiach no stále nevedela nájsť tú správnu životnú voľbu. Hneď ako sa zoznámili hybaj baby do mesta, totiž program začínal po večeri slávnostným otvorením, takže mali dosť času na oddych. Po nejakej chvíli ako obdivujú historické pamiatky si všimnú že ľudia divne reagujú a otáčajú sa za nimi. Jeden chlapík sa doslova chytil za hlavu a zajačal: „Mamma mia!“ Pôsobili zrejme spolu komicky, ako Laurel a Hardy. Eva bola vysoká deva, mohutnejšej postavy, nakrátko ostrihané vlasy, kým Beáta naopak bola drobnej a nízkej postavy s dlhými vlasmi. Beate sa ešte k tomu nahodila celá do fialovej farby a tiež s tou farbou ladili aj ponožky. Eva si zase dala na hlavu veľkú vreckovku namočenú v studenej vode aby sa ochránila od slnečného úpalu, totiž zrovna sa im zachcelo prechádzať keď slnko najviac pripekalo. Na to obidve mali neoholené nohy, čo pre miestnych nebolo k videniu zvykom a Eva sa pýšila viditeľnými tmavými fúzmi. Slovenské devy sa len pobavili na tom že sú k smiechu a pokračovali v exkurzií mesta aj napriek úpornej horúčave. Po večeri sa zoznámili so šikovným Poliakom Andrejom ktorý študoval za kňaza pre taliansky rehoľný rád a čo bolo vynikajúce konečne im mal kto prekladať prednášky. Prichádzali na tento seminár aj skupinky z rôznych rehoľných rádov a pozývali na pobyt k nim, ak mal niekto záujem. Beáta už netrpela vôbec osamelosťou a nevšímala si ani sympatického nápadníka Xaviera, keď mala voľno uprednostňovala vytratiť sa v tichosti v kaplnke sv. Bernadety. Lenže neunikla pozornosti dvom rehoľným sestrám ktoré poznačia jej život natoľko že jedna z nich sa stane jej druhou matkou. Seminár je už v plnom prúde, predstavili sa rôzne skupiny a rehole s kultúrnym programom. Už v poradí tretí deň po jednej z prednášok príde Andrej za Beátou a povie jej: „Veľmi sa páčiš sestre Faustine, chcela by sa s tebou zoznámiť!“ Sestra Faustina bola malej postavy v stredných rokoch, mala prenikavý dobrotivý pohľad. Jej kolegyňa bola sestra Annalisa, bola neuveriteľne obdobou ako z filmu „Sestra v akcií“. Mládež sa za ňou hrnula nemáte tušenia čo to bol za temperament a keď sa predviedla večer pri spoločnom programe, tak to ste mali vidieť! Pokračovali prednášky a druhá časť programu bola vždy naplánovaná exkurzia po historických pamiatkách v okolí. Blížil sa záver a dni v seminári ubehli tak rýchlo….. A niet sa čo čudovať že sestra Faustina pozve dievčatá na skusy.

Prívetivé malé mestečko neďaleko Neapola so sympatickými obyvateľmi… Celkový dojem narúša len neprívetivá sopka Vezuv je od nich čoby kameňom dohodil. Do obrovského objektu ženskej rehole ktoré stojí v strede námestia patria detské jasle, materská, základná škola, kostol a pre-velikánska záhrada. Tá sa pýši pozostatkami pohanského chrámu a okolo stojí sled stromov ktoré rodia mandarínky a kde tunajšia sestra-kuchárka pestuje rajčiny na pretlak. Sestra Faustina je predstavenou kláštora a všetky spolusestry sú učiteľky. Eva zostala len krátko a odcestovala domov, nepáčilo sa jej. Beáta mala na starosť spoločnú jedáleň a tiež pomáhala v jasliach. Zamilovala si tunajších ľudí obdivovala akosi našli vždy dôvod na oslavy, (hlavne v lete) či už to boli oslavy svätých alebo akýkoľvek iný dôvod. Tieto sa konali na námestí kde stála ich rehoľa, čím Beáta nebola nadšená. Všetky oslavy viedol všetečný tunajší kňaz a vyžíval sa v rečnení do mikrofónu, keď práve nespieval. Aj sestry po večeri si vždy našli dôvod servírovať zmrzlinu a tiež dôvod upiť si so sladkého likéru. V lete sa konali oslavy narodenín na streche, odtiaľ bol jedinečný výhľad na hrôzu naháňajúci kopec „Vezuv“ z ktorého Beátu triasli zimomriavky. Kým sestry ani nemrkli okom ( veď naposledy vyčíňal v „44“) a tak povediac sopku brali doslova ako svojho normálneho suseda. V jedno nedeľné ráno sa zobudí na hrozný rachot a od hrôzy sa postaví na rovné nohy, ale nakoniec si uvedomí že to je len ohňostroj a že sa začína na námestí zábava už aj v ranných hodinách. V reholi sa nachádzal aj veľký počet noviciek a sestier z Filipín. Boli vždy usmievavé a veselé s nejednou sa dokázala úprimne porozprávať. Mala možnosť spoznať aj nepoznanú stránku spolunažívania v celibáte a vyzerá to tak že sa pred ňou skutočne nič neskrývalo. Predstavená matka Faustina ju vždy upomínala: „Pamätaj, si tu preto aby si sa modlila k duchu svätému za tvoje povolanie, modli sa preto veľmi veľa aby si porozumela, keď ťa osloví.“ Beáta mala možnosť vidieť jednu sestru vo veľkej životnej krízi. Prišla aj generálna matka a nariadila jej trojmesačný pohov a odcestovala na tiché miesto do jednej klauzúry. Mala na krku približne šesťdesiatku a akoby sa niečo v nej zaseklo, nebola schopná ísť ďalej bola ponorená v ťažkých depresiách, nebola schopná dokonca ani vyučovať. Videla z toho sestru Faustinu veľmi smutnú, bola to totiž jej rodná sestra. Beáta bez akéhokoľvek vysvetľovania pochopila čo sa deje v jej srdci. Iná mladá sestra – Filipínka už po vysviacke, keď navštívila svoju rodinu jej suverénne vyrozprávala že sa prezliekla na radu svojho otca do bežných šiat a šla sa večer zabaviť. Zrejme to odhalili aj jej spolusestry odkiaľ pochádzala lebo generálna matka bola veľmi nahnevaná a ju predvolala k pohovoru.

Beáta bola miláčikom starších sestier, bola ešte veľmi mladunká a mnohé v nej videli akoby vnučku. Vždy keď umývala dlážku na predlhej chodbe nejedna ju zavolala k sebe do izby. Sestra Faustina sa potmehúdsky smiala lebo vedela prečo Beátu volajú. Tiež vedela že jej potajomky vždy strčia do pracovnej zástery sladkosť. Beáta sladkosti nejedla ale nechcela odmietnuť aby sa neurazili a tak jedna časť svojej skrine skrývala množstvo sladkosti od výmyslu sveta. Po troch mesiacoch sa tam nahromadili toľko že sa  rozhodla sladkosti darovať chudobným deťom a bol z toho skutočne veľký batoh. A  v jeden úplne všedný deň aj ona bola pozvaná na pohovor s generálnou matkou, odprevadila ju sestra Annalisa, ktorú poznala zo seminára. Hovorili spolu veľmi zdvorilo o všeličom popíjajúc kávu, jazyk už zvládala celkom dobre až sa zrazu generálna matka spýta: „ Chceš sa stať rehoľnou sestrou, chceš isť do noviciátu?“ Beáta ani na malý moment nezaváhala, vždy mala na mysli čo jej vštepovala svoja takmer druhá matka Faustina a preto jej odpoveď bola krátka a výstižná: „ Áno, chcem.“ Sestra Annalisa, ktorá bola celý čas ticho sa rozplakala od dojatia….

A v jeden úplne všedný deň v rámci noviciátu zašla do kostola pri kláštore Klarisiek.. Rozjímala o živote svätej Kláry, zakladateľke rehole a modlila sa k jej birmovnej patrónke. Nikdy v živote keby to nezažila na vlastnej koži by neuverila, že je niečo podobné možné! Nielenže počula zreteľne hlas ktorý k nej prehovoril ale akoby zároveň dostala silu túto vôľu naplniť. A tak sa aj stalo!